Cierny pes

Dnes by som sa chcel zamyslieť. Dúfam, že sa mi to podarí. Ak sa mi to predsa len nepodarí, prosím prípadného čitateľa o zhovievavosť. Nevyžadujem však, aby čitateľ čítal článok až do konca. Nech kľudne skončí tam, kde končí úvaha a začína blábol.

Ak čitateľ postúpil s textom až sem, rád by som ho informoval o čom budem uvažovať.  Veľa sa dnes hovorí o zmene v správaní budúceho premiéra. Zmena je naozaj očividná a myslím, že doposiaľ výhradne pozitívna. Reakcie stúpencov opozície (či už z kruhov politických a či novinárskych) sú rozpačito-skeptické, poukazujúce na minulé obdobie a z neho vychádzajúc pochybujú o úprimnosti ponúkanej pravice (vlastne v tomto prípade skôr lavice) …. aby som sa vyhol prípadným nedorozumeniam….proste ruky ponúkanej na spoluprácu. Uvidíme, čo prinesie čas.

Chcem tu však upozorniť na niečo, čo možno (a indície tomu nasvedčujú) dnešná slovenská ľavica pochopila rýchlejšie ako slovenská pravica. Existuje docela všeobecne rozšírený názor, že ak všetci sledujú v spoločnosti vlastný záujem, celkovo z takého správania plynie spoločenský prospech. Napr. ak mám firmu a maximálne sa starám o jej záujmy a to isté robí môj prípadný obchodný partner (alebo zamestnanec), nakoniec dospejeme ku konsenzu, ktorý je výhodný pre obidvoch. Ak teda tak činia všetci v spoločnosti, mali by sme dospieť do stavu všeobecného maximálneho prospechu. Skutočne je to názor dostatočne rozšírený (najmä v pravej polovici…..vlastne len v jednej tretine… spoločenského spektra) a zároveň úplne mylný. V tomto prípade úplne mylný je myslené exaktne (jednoducho to tak nie je a neexistuje ani priestor na uvažovanie či to tak je či nie).

Odpoveď na to dáva fenomén nazvaný „prisoner’s dilemma“. V krátkosti opíšem:

Dvaja zločinci sú obvinení zo spáchania trestného činu a uvrhnutí do žalára tak, aby spolu nemohli komunikovať. Obidvom je ponúknuté nasledovné. Ak obvinený A bude svedčiť proti obvinenému B tak bude oslobodený a obvinený B bude odsúdený na doživotie. Ak však obvinený A odmietne svedčiť proti B a zároveň obvinený B sa rozhodne svedčiť proti A, A bude odsúdený na doživotie a B bude oslobodený. Ak sa obidvaja rozhodnú svedčiť proti sebe, budú odsúdení na rovnaký trest 10 rokov. Zároveň obidvaja vedia, že ak by ani jeden z nich nesvedčil proti druhému, môže im byť dokázaná len časť viny, za ktorú budú odsúdení na max. 5 rokov. Ponuka je urobená obidvom obvineným v rovnakom čase a samozrejme komunikácia pred prijatím rozhodnutia znemožnená. Takže majú o čom dumať. Obidvaja sledujú len vlastný záujem. Aké rozhodnutie je pre nich najvýhodnejšie? Skúste si sami prebrať možnosti ak viete, že aj váš partner sleduje len svoj záujem. Výsledok za týchto podmienok je nespolupracovať a nechať sa odsúdiť na 10 rokov. Čo je však horšie ako 5 rokov pri prípadnej spolupráci (teda vzájomnom nesvedčení). Za definovaných podmienok, ak sa udalosť stane len raz za život, nie je moc na výber. Iná situácia nastane ak sa daný problém opakuje viackrát a do nasledujúceho kola vstupujú účastníci so skúsenosťami z kola predchádzajúceho.

Okolo opísaného fenoménu bolo urobených množstvo počítačových simulácií (hier) aby sa zistilo aký typ správania za daných podmienok pre dve indivíuá sledujúce vlastný záujem je najvýhodnejší. Boli urobené programy definujúce situáciu pre A a B a pridelované body za urobené rozhodnutie v každom kole hry (ak obidvaja spolupracujú dostanú 3 body, ak A spolupracuje a B nie A dostane 0 bodov a B 5 bodov, ak A nespolupracuje a B spolupracuje tak A dostane 5 bodov a B 0 bodov, ak ani jeden nespolupracuje dostanú obidvaja po  1 bode). Cieľom bolo dosiahnuť čo najvyšíí počet bodov pre A aj B pri povedzme 200 alebo 500 kolách jednej hry. Boli navrhnuté (rôznymi matematikmy) rôzne rozhodovacie stratégie pre A aj B. Ako jednoznačne najvýhodnejšia stratégia sa ukázala byť stratégia navrhnutá matematikom Anatolom Rapoportom. V nej hráč A najprv navrhne spoluprácu (rozhodnutím spolupracovať) a akokoľvek sa protihráč zachová, hráč A v nasledujúcom kole zopakuje jeho rozhodnutie. Ak teda B opätuje spoluprácu, A v spolupráci pokračuje, ak však B spoluprácu odmietne, A ho potrestá v nasedujúcom kole nespolupracovaním a pokračuje tak až do zmeny správania hráča B. Po zbehnutí množstva hier majúcich množstvo kôl, A aj B pri danej stratégii spolupracujú ako taký dvaja súdruhovia. Na to, že by kolegu podrazili a poslali ho na doživotie a sami išli na slobodu (teda pre nich individuálne najvýhodnejšie) už ani len nepomyslia.

V reálnom svete nemáme k dispozícii 200 kôl a 1000 hier aby sme zistili aké správanie je najvýhodnejšie. V minulosti slovenská lavica ani pravica nespolupracovala. Odmietali sa spolu čo len rozprávať. Fico nekomunikoval s médiami a nadával im všelijako. Pravica ho zasa úplne odignorovala pri minulých voľbách. Pravica neochotu spolupracovať v súčasnosti vyhnala ad absurdum a nekomunikuje už nielenže so svojimi politickými rivalmi, ale ani s potenciálnymi partnermi.

Mali by sme veriť trocha počítačovým simuláciám a nechcieť sa o ich pravdivosti presviedčať v skutočnom svete. To je možno to čo dnešná slovenská ľavica pochopila rýchlejšie……treba spolupracovať…..názory môžme mať iné, ale to nie je dôvod prečo sa vzájomne ignorovať. Takže stúpenci pravice, ak badáte tiež zmenu v správaní RF a to zmenu objektívne k lepšiemu, nevyčkávajte na další jeho ťah, pretože na ťahu ste Vy.

Kto sa dopracoval až sem….tomu úprimná vďaka a gratulácia.

PS.: Delenie spoločnosti na ľavicu a pravicu beriem v súčasnosti ako pojmový formalizmus.