Cierny pes

V krajine za sklenenou horou a čiernočiernym lesom, kde sa piesok lial a voda sypala, žil prebohatý kráľ. Tento mal veselého a márnotratného šaša, ale aj usilovného, po peniazoch a moci bažiaceho pokladníka. Šašo viedol život šaša, tu kráľa pobavil tu sa so slúžkou v komnate poveselil, tamto dobrého vína popil. Jeho život bol roztopašný a nákladný a tak bol šašo stále v núdzi. Pokladník bol človek šporovlivý ale zároveň vynaliezavý. Požičiaval šašovi rád na jeho rejdy a pitky za úrok drobný oproti spečatenému úpisu. Čoskoro dlhy prerastly šašovi cez zvonce na čapici ba a j cez múry paláca a sťa by sa nebies dotýkali. Pokladník pýtal čo mu podľa poctivej dohody patrilo, ale šašo len smutne zvonil roľničkami: “nemám nedám, veď z čoho”. A tak išiel pokladník ku kráľovi rovno za nosom s ponosom: “vydaj šaša katovi”. “ A koľko, že Ti dlží?” pýta sa kráľ “Toľko?“ A to si nevedel, že Ti toľko šašo nemôže nikdy splatiť? A aj tak si mu požičiaval? No dobre, si dobrý pokladník a pomôžem Ti. Ale katovi šaša nevydám.” Ako kráľ dumal tak dumal, šašovi pomôcť nevedel. Dlh za neho splatiť nemohol, nie že by na to nemal, ale bolo to veľa. A aj sa mu to celé z pokladníkovej strany zdalo byť tak trocha lumpačina. Prinútiť pokladníka aby úpis zrušil tiež nechcel. Pokladník mal v kráľovstve slovo a váhu. Na druhý deň si zavolal šaša aj pokladníka. “Ty” hovorí šašovi “budeš odo dneška o chlebe a vode. Žiadne ženy a spev, žiadne lovy a zábavy”. “Čo u mňa v službe zarobíš to odovzdáš môjmu pokladníkovi”. “Ale kráľ môj”, namietal pokladník “neuraz sa, ale zo svojho šašovského platu šašo nikdy dlh splatiť nemôže“. “Dobre teda” vraví kráľ “Ty mu znížiš dlh na polovicu a ja každý mesiac k jeho platu pridám ešte dva zo svojej pokladnice”. “A dávam Ti slovo kráľa, že šašove dlhy budú splácané”. “Ale čo ak šašo platiť nebude, veď vieš ako je nezodpovedný….nie nie vydaj šaša katovi, tak bude aspoň spravodlivosti učinené zadosť”. “Dobre teda” povedal kráľ, “vyčlením jednu tretinu z mojej pokladnice ako záruku, že šašo bude dlhy splácať”. A tak aj bolo. Platil šašo platil kráľ. Sašovi sa však zunoval cnostný život, chlieb mu nechutil a z vody sa mu nerobilo dobre. Zdúchol z kráľovstva raz v noci. Priešiel pokladník za kráľom s dlhým nosom s ponosom. “Daj mi kráľ môj tretinu Tvojej pokladnice čo bola v záruke za šaša”. “Ako to hovoríš so svojím kráľom?” “Nevieš snáď na koho dvore žiješ?”, “ale aby si videl že som veľkorysí kráľ, z jednej tretiny mojej pokladnice Ti vyčlením jednu tretinu”. “A pretože si šikovný pokladník, budeš požičiavať odteraz v mojom mene mojim poddaným. Ľud zaťažený dlžobou sa nebúri. Čo nesplatia, to odpracujú”. A zazvonil šašov zvonec a je koniec.